Pred dvomi rokmi sme sa s kolegami dohodli, že ešte kým je Veľká Británia členom EÚ, pôjdeme túto krajinu navštíviť. Išli sme na vlastnú päsť, takže to bolo o to dobrodružnejšie. Leteli sme priamo do Londýna. Veľmi sme si užívali voľnosť a neviazanosť na žiadny konkrétny program. Oporou nám bol náš kamarát Roman, ktorý bol v Londýne už mnohokrát. Takto nám ubehol celý čas, ktorý sme pre Londýn mali vyhradený, veľmi rýchlo. No najviac nám všetkým utkvel v našich spomienkach zážitok z posledného dňa. Po odubytovaní sa v hoteli sme sa vybrali metrom na letisko. Pre účely presunu mestskou hromadnou dopravou sme mali zakúpené dobíjacie čipové karty. Ako vždy, keď sme vchádzali do metra, priložili sme kartu na skener a priechod do metra sa nám otvoril. Z karty sa nám odrátala stanovená suma. Kolega Gejza ale zistil, že má na karte nedostatočný zostatok. Preto zostal pre neho priechod do metra zatvorený. Zbadala som, že má nejaké problémy, tak som zavolala na kolegov, aby sme sa počkali.
Vrátili sa teda a navigovali sme nešťastníka, aby si išiel dobiť kredit. Uistili sme ho, že na neho počkáme. Pri pohľade na neho som okamžite vedela, čo mu prebehlo hlavou. Pri predstave, že si dobije kredit za minimálnu možnú sumu 5,-eur, si hneď zrátal, že celý ten obnos v metre nemôže minúť a teda mu zostane pár eur úplne zbytočne ležať na karte. Keďže nie je predpoklad, že by sa v najbližších mesiacoch, či rokoch opäť vrátil do Londýna, aby kartu využil, pochytila ho panika. V tvári celý sčervenal a snažil sa prejsť cez uzatváracie kladivká v priechode do metra. Kŕčovito a systematicky narážal spodnou časťou tela do zariadenia a dúfal, že sa predsa len nejak do metra prešmykne aj bez karty. Aby si trochu vydýchol odstúpil od priechodu a hneď sa k nemu postavil iný pasažier. Neznámy muž priložil svoju kartu na skener a priechod sa pred ním uvoľnil. Ako muž prechádzal otvorom, Gejza sa na neho zozadu prilepil a šliapajúc mu na päty sa dostal do vnútorného priestoru metra. Muž, ktorého náš spolucestujúci takmer zhodil, sa otočil a nechápavo pozeral na neho, čo od neho žiada. Gejza s bordovou tvárou dobehol za nami a muža si už viac nevšímal. Oči mu po nás behali z jedného na druhého a bolo nám všetkým jasné, že momentálne nie je schopný racionálne rozmýšľať. Náš stres ale ešte neskončil. Tým, že sa Gejza dostal do metra bez registrácie na skeneri, počítač nevedel, že je v metre a, samozrejme, nechcel ho pustiť ani von. Pri východe z metra teda Roman navrhol, že Gejza sa na neho zozadu „prilepí“ a prejdú von ako jeden človek.
Ako vymysleli, tak aj urobili. Gejza objal Romana zozadu okolo pása a ako jedno telo prešli z metra von. Na ulici Gejza znovu získal svoju normálnu farbu a bol konečne schopný vnímať obsah slov, ktoré sme mu hovorili. Niektorí z nás si zostatky na čipových kartách vybrali v bankomatoch na konci východu z metra. Keď to Gejza videl, pochopil, že o peniaze na karte by v žiadnom prípade neprišiel. Mohol by si ich, tak ako my, vybrať. To martýrium v metre teda podstúpil úplne zbytočne. A ešte jedna vec ma na tom zarážala. On ako jediný mal ten výlet do Londýna zadarmo. Zložili sme sa mu naň a darovali sme mu ho ako darček k jeho jubileu. Jediné, čo si musel zaplatiť, bolo cestovné v Londýne a strava, ktorú sme si kupovali individuálne. No aj to bolo pre neho príliš veľa. Nie preto, že by tie peniaze nemal, ale preto, že jeho mozog je takto nastavený. Nuž a tak to je. Niekto peniaze rýchlo míňa a niekto iný sa s nimi nerád lúči. Na Gejzu sme nezanevreli. Veď najhoršie pre neho je, že musí sám so sebou žiť a nikdy vopred nevie, kedy bude musieť opäť riešiť nejakú takúto peňažnú situáciu.
